Recenzia knihy Doba jedová 2

doba jedova 2Kto sú autori a o čom je kniha

– Popis vydavateľa knihy hovorí o hlavných autoroch ako o „vysoko erudovaných a medzinárodne uznávaných odborníkoch v oblasti biomedicíny a toxikológie“, no ani jeden z nich nemá medicínske vzdelanie a doposiaľ nepublikoval žiadny vedecký článok o očkovaní v karentovanom medicínskom časopise

– O odbornosti hlavnej autorky prof. RNDr. Anny Struneckej, DrSc. je navyše možné vyjadriť isté pochybnosti aj v rámci jej primárnej špecializácie. V roku 1998 získala cenu Strieborný bludný balvan za „zapojenie vesmírneho vedomia do výuky študentov Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe“ a vysvetlenie, ako je telo človeka napojené cez dýchanie a čakry na príjem kozmickej energie. 

– V zložitej téme očkovania si preto autori na pomoc prizvali lekárov ako MUDr. Ludmila Eleková, ktorá síce má medicínske vzdelanie, ale nemá špecializáciu v pediatrii, epidemiológii ani vakcinológii – je praktická lekárka a od roku 2007 sa venuje alternatívnej liečbe a homeopatii. Dr. Eleková je známa svojim antivakcinačným postojom a je veľmi aktívna v propagácii názorov spochybňujúcich účinnosť a bezpečnosť očkovania.

– Jedinými prispievateľmi do knihy so špecializáciou v pediatrii sú MUDr. Miloš Velemínský a bývalý predseda Českej pediatrickej spoločnosti MUDr. Jan Janda, ktorí v závere knihy jasne argumentujú v prospech prínosov a bezpečnosti očkovania.

– Očkovaniu sa kniha venuje až v piatich kapitolách, pričom najväčší priestor majú práve kritické názory a tvrdenia hlavných autorov, prof. Struneckej, prof. Patočku a dr. Elekovej. Posledným dvom kapitolám venovaným prínosom očkovania (dr. Velemínský) a rozboru antivakcinačných tvrdení (J. Janda) je venovaných iba niekoľko strán.

Cieľom tohto dokumentu je stručne popísať najvypuklejšie problémy uvedených textov.

Spoločné črty

  • Príspevky od dr. Struneckej, dr. Patočku a dr. Elekovej majú viacero spoločných čŕt:
    • propagácia tzv. bad science – vydávanie nevedeckých, nespoľahlivých a manipulatívnych tvrdení za „overené poznatky“; autori často zamieňajú časovú a kauzálnu súvislosť javov a ignorujú širší kontext svojich tvrdení; na pohľad komplikovanými vedeckými vysvetleniami a odborným jazykom sa snažia vzbudiť v čitateľovi dôveru v poznatky, ktoré sú buď mylné, alebo (zámerne) dezinterpretované;
    • jednostranné prezentovanie očkovania ako nespoľahlivého, neovereného a (potenciálne) nebezpečného, odvolávanie sa na dnes už vyvrátené mýty o vzťahu očkovania a vzniku chronických ochorení či otráv;
    • selektívne citovanie vlastných, pochybných alebo tendenčných zdrojov (väčšinou z internetu) a ich premiešavanie s údajmi oficiálnych inštitúcií; autori často citujú alternatívne stránky plné konšpiračných teórií alebo vlastné práce, k vážnym tvrdeniam (napr. o nebezpečnosti očkovania) chýbajú referencie uznávaných karentových časopisov;
    • konšpiračné teoretizovanie – autori sa stavajú do pozície, že hovoria o veciach, o ktorých sa „hovoriť nesmie“ a „odkrývajú pravdu“, ktorú oficiálne autority spriahnuté s farmaceutickými firmami zamlčujú; vo výsledku čitateľa strašia a snažia sa spochybniť jeho dôveru v čokoľvek;
    • strašenie a emocionálny nátlak – čitateľ, ktorý nepozná širšie súvislosti a neoverí si tvrdenia v tejto knihe, sa musí vydesiť; autori sa tvária, že sú na jeho strane a odhaľujú mu to, v čom mu dovtedy roky klamali (toxicita vakcín);
    • navádzanie na neoverené a potenciálne nebezpečné alternatívne postupy – napr. alternatívne očkovacie kalendáre, odkladanie očkovania, chelatácia a pod.

Rodič, ktorý vezme do ruky túto knihu, by mal byť varovaný pred zaujatosťou a nespoľahlivosťou tvrdení, ktoré sú v knihe prezentované.

V knihe je venovaná špeciálna pozornosť dnes často diskutovanému hliníku (resp. zlúčeninám hliníka) vo vakcínach.

Autori otvorene hovoria o toxicite hliníka obsiahnutom vo vakcínach – po očkovaní človek prijme toxickú dávku a otrávi sa hliníkom (s. 197). Sú presvedčení, že hliník sa vstrebáva do tela a spôsobuje nežiaduce imunitné reakcie. Autori pritom operujú s „presvedčením“ viac ako s overiteľnými a relevantnými faktami a dátami. Toxicitu hliníka vo vakcínach pritom vyvracia aj RNDr. Marek Petráš, ktorého sami autori citujú.

Autori nepriamo navádzajú na chelatáciu, potenciálne nebezpečnú procedúru odstraňovania hliníka z tela (s. 212).

Ignorujú presvedčivé vedecké poznatky a štúdie vyvracajúce tvrdenia o údajnom kauzálnom vzťahu medzi očkovaním a autizmom, alergiami a otravami hliníkom či ortuťou (konkrétne thimerosalom, ktorý sa vo vakcínach prakticky nenachádza) – výskyt týchto ochorení je v skutočnosti totožný v očkovanej aj v neočkovanej populácii (viď. publikácie Dr. Paula Offita, ďalšie zdroje: 1, 2).

Autori sa snažia pôsobiť odborne a niektoré pasáže sú pre laika ťažko zrozumiteľné, pričom odkazy v nich často referujú k pochybným zdrojom. Cituje sa tu napr. Dr. Russell Blaylock (s. 204), bývalý neurochirurg, ktorý tvrdí, že vie liečiť poškodenie mozgu svojimi značkovými vitamínmi.

Operujú s nepodloženými odporúčaniami obmedziť používanie vakcín s „vysokým obsahom hliníka“ (s. 215). Všetky schválené vakcíny v našom očkovacom programe pritom spĺňajú normy pre obsah zlúčenín hliníka.

Autori pracujú s konšpiračnými teóriami: výroky typu „tieto informácie sa verejne publikovať nesmú“ (s. 213), oficiálna medicína ťahá za jeden povraz s farmafirmami (s. 220). Vzhľadom na povahu týchto obvinení a uvažovanie ich tvorcov je ťažké na ne reagovať racionálnym spôsobom, pretože akýkoľvek protiargument je vnímaný negatívne a jeho autor spadá medzi „podplatených prisluhovačov farmaceutickej lobby“.

Hneď v úvode kapitoly stavia autorka do konfliktu lekárov a oficiálne úrady („CDC zmietajú korupčné škandály“, s. 233) a dobrých, „uvedomelých rodičov“ (s. 220), ktorí sa boja „následkov očkovania ako alergie, autoimunitné poruchy, hyperaktivita a autizmus“ (s. 221). Prof. Strunecká tak navádza „uvedomelých“ rodičov na odpor voči pediatrom a úradom, pričom jej výzvy sú postavené na domnelých negatívnych účinkoch očkovania.

Namiesto epidemiologických dát svoje argumenty často opiera o anekdoty (s. 222, videá z YouTube na s. 240) a aj keď priamo netvrdí, že nežiaduce účinky spôsobilo očkovanie, z kontextu si to práve „uvedomelý rodič“ môže takto interpretovať: dievčatko z Vermontu zomrelo „4 dni po tom, ako bolo očkované proti chrípke“, v Argentíne umrelo 14 detí po podaní Synflorixu v rámci klinického skúšania – bez uvedenia zdrojov a s použitím vágnych a pre bad science literatúru príznačných formuliek typu „ako je dobre známe“ (s. 223).

Autorka ignoruje fakty a širšie súvislosti, a spochybňuje tak účinnosť očkovania pri vybraných ochoreniach. Napr. pri pertussis však očkovanie viedlo k poklesu chorobnosti a skutočný dôvod nedávnych epidémií je inde. Autorka varuje pred návratom mumpsu vo Veľkej Británii v rokoch 2003 – 2005 (s. 234), no zabúda dodať, že to bolo do veľkej miery výsledkom antivakcinačných aktivít a poklesu preočkovanosti v súvislosti s falošnou štúdiou Andrewa Wakefielda o vzťahu MMR vakcíny a vzniku autizmu, a nie neúčinnosťou očkovania. Prínosy očkovania sú pritom zrejmé a tvrdiť o dnešnom výskyte chorôb ako o zlyhaní očkovania, vyznieva absurdne (dobre to ilustruje napr. táto infografika). Prof. Strunecká pritom sama čitateľov varuje pred manipuláciou dát (s. 251).

Autorka (zámerne) zamieňa nežiaduce účinky vakcín hlásené v časovej nadväznosti s kauzálnymi. Opiera sa o dáta z VAERS (s. 237), ktorý ale neposudzuje kauzalitu vzťahu, no prof. Strunecká operuje s týmito dátami ako s jasnými nežiaducimi účinkami vyvolaných očkovaním (pritom FDA a CDC posudzovali ako závažné iba 8 % z nich). Tvrdí, že nežiaduce účinky sa nehlásia a ako zdroj svojich tvrdení uvádza web plný konšpiračných teórií, kde okrem iného nájdeme propagáciu homeopatie, zdiskreditovaného A. Wakefielda ako odborníka na očkovanie, alternatívnu medicínu, „odhalenia“ vládnych manipulácií a obrázky pozitívnej energie Ježiša Krista, ktorou odháňa Lucifera.

Autorka tvrdí, že výrobcovia vakcíny nedostatočne testujú (s. 223), čomu odporujú dáta o desiatkach tisícov detí, ktoré sú súčasťou klinických skúšok a postmarketingových štúdií.

Opakovane straší nedokázanými nežiaducimi účinkami (s. 226, 230) a využíva emocionálny apel a manipuláciu („ja ako fyziologička, matka a babička si myslím, že deťom prospeje viac náruč a prsník plný mlieka, než desiatky antigénov do telíčka“, s. 228). Opomína pritom porovnanie, s akým množstvom antigénov sa detský organizmus vysporiadava od svojho narodenia.

Selektívne a nevyvážené citovanie: Vážne, pritom však ničím neoverené tvrdenia autorka prezentuje ako fakty bez uvedenia zdroja (napr. o cukrovke a autizme na s. 230). Zatiaľ čo niektoré banálnejšie tvrdenia sú odcitované (aj keď zväčša pochybnými internetovými zdrojmi), pri oveľa zásadnejších výrokoch úplne chýbajú. Ide teda len o tvrdenie autorky, no vzhľadom k ostatným citáciám to na čitateľa môže pôsobiť, že ide o overené vedecké poznatky. Autorka navyše často odkazuje sama na seba alebo na antivakcinačné webstránky (napr. NVIC, ktoré prekladá ako Národné informačné centrum o očkovaní, čo budí dojem oficiálneho orgánu, pričom v skutočnosti ide o silnú antivax lobby v USA) a alternatívne, konšpirátorské stránky typu naturalnews.com, Sloboda v očkovaní či kontroverzného neurochirurga a predajcu výživových doplnkov Russella Blaylocka (viď vyššie).

Na druhej strane autorka vznáša aj oprávnené námietky na kvalitu štúdií niektorých vakcín, konkrétne Gardasilu (Silgardu) (s. 245): Štúdia publikovaná v New England Journal of Medicine porovnáva výskyt nežiaducich účinkov vakcíny a placeba, pričom v štúdii nie je jednoznačne uvedené, aké je presné zloženie placeba. Strunecká predpokladá, že v placebe sa nachádza hliníkové adjuvans, ktoré je imunogénne, a teda nie neaktívne. Porovnanie výskytu nežiaducich účinkov je preto pre ňu irelevantné (podľa štúdie je ich výskyt prakticky rovnaký v oboch skupinách).

Autorka argumentuje, že deťom poškodeným očkovaním sa nevenuje dostatočná pozornosť a v súlade s tvrdeniami Struneckej hovorí, že vakcíny obsahujú toxické látky (najmä hliník). Eleková preto rodičom radí, ako postupovať: niektoré rady majú opodstatnenie (zohľadnenie kontraindikácií, alergií), iné sú diskutabilné (nepodávať viac vakcín súčasne, odložiť očkovanie predčasne narodených detí) a ďalšie sú v úplnom rozpore s všeobecne uznávanými odporúčaniami (alternatívny očkovací kalendár, odloženie očkovania po 1. roku, zväčšiť odstupy medzi očkovaniami). Rodičom odporúča veriť vlastnej intuícii. Na čo potom sú lekári?

Podobne ako Strunecká aj Eleková svoje tvrdenia opiera o vlastné citáty a antivakcinačné weby ako Sloboda v očkovaní či Rozalio.cz.

Eleková takisto propaguje bad science: Na s. 289 tvrdí, že deti pred 40 rokmi boli v poriadku, no dnes sú choré. Ignoruje pritom fakt, že v minulosti umierali milióny detí na preventabilné ochorenia a úplne opomína iné faktory, ktoré na zvýšenú chorobnosť mohli mať vplyv (civilizačné faktory, životospráva, fakt, že v mnohodetných rodinách prežili len silní, slabí zomierali, čo dokazuje dojčenecká úmrtnosť, ktorá  bola v rokoch 1951-55 v SR 73.88  úmrtí detí v prvom  roku života na 1 000 živonarodených detí a v rokoch 2006-10 len 6.34/1 000 živonarodených detí a pod.). Eleková čitateľom ponúka iba jedno nepodložené vysvetlenie – zdravotné ťažkosti dnešných detí spôsobilo očkovanie.

Dr. Velemínský je pediater a zároveň autor jednej z dvoch kapitol, ktoré hovoria o benefitoch očkovania. Žiaľ, na podstatne menšom priestore ako antivakcinačne ladené kapitoly Struneckej, Patočku a Elekovej. Vo Velemínskeho príspevku navyše chýbajú citácie, a preto sa môžu laikovi (mylne) zdať menej odborné.

Velemínský hovorí najmä o svojich profesionálnych skúsenostiach pediatra, spomína na obdobie pred zavedením očkovania a celkovo argumentuje v prospech vakcinácie.

Bývalý predseda Českej pediatrickej spoločnosti J. Janda sa zaoberá požiadavkami niektorých skupín o zdobrovoľnenie očkovania. Rozsah tejto kapitoly je opäť veľmi krátky a vzhľadom k chýbajúcim citáciám môže napriek vysokej erudovanosti autora na rodiča tento text pôsobiť ako menej odborný.

Janda rozoberá argumenty proti očkovaniu a dáva k nim relevantné vysvetlenia.

Upozorňuje, že s dobrovoľnosťou očkovania to nie je také jednoduché (problém ústupu kolektívnej imunity).

Kritizuje kritikov farmapriemyslu (konkrétne Johna Virapena), ktorí upozorňujú na nadradenosť obchodných záujmov farmaceutických firiem nad zdravím a záujmom pacientov. Poukazuje na to, že Virapenova kniha je bestseller, jeho prednášky sú vypredané a veľký biznis je aj za zdanlivo nezištnou kritikou farmaceutického priemyslu.

Ak sa Vám tento článok páčil, podporte ho hlasom na http://vybrali.sme.sk/c/Recenzia-knihy-Doba-jedova-2/

Autor článku nie je administrátorom FB stránky Neverím mýtom o škodlivosti očkovania a neželá si byť menovaný.

Text použitý na obrázku je z knihy Přemůžeme autismus? od prof. RNDr. Anny Struneckej, DrSc.

 Image

Reklamy

Komentáre sú uzavreté.

Blog Stats

  • 366,605 hits
%d bloggers like this: