„Nič nie je zložitejšie, ako nechať rizikové deti neočkované”, hovorí detská infektologička Ingrid Urbančíková

MUDr-Ingrid-Urbancikova-MPH
MUDr. INGRID URBANČÍKOVÁ, MPH je mladá a energická lekárka, ktorú sme oslovili koncom minulého roka s prosbou o rozhovor. Našu facebookovskú stránku “Neverím mýtom o škodlivosti očkovania” jej nebolo treba špeciálne predstavovať a rozhovor nám ochotne poskytla. 

Venujete sa očkovaniu rizikových detí. Aké to sú?

Rizikové dieťa je každé dieťa, ktoré má nejaký konkrétny zdravotný problém, často chronický a doživotný. Jeho ochorenie môže byť mierne, kompenzované liečbou alebo naopak môže sa aj zhoršovať  a nikdy sa nevylieči úplne. Mnohé z týchto chronických ochorení ovplyvňujú buď priamo alebo nepriamo aj funkciu imunitného systému. Môže to byť v zmysle útlmu niektorých funkcií, ale aj nadmernej aktivácie v zmysle rozvoja alergických alebo autoimunitných mechanizmov v rámci jeho konkrétneho základného ochorenia.

Takéto deti sú na jednej strane náchylnejšie na niektoré infekcie, vyžadujú dlhodobú liečbu a na druhej strane môžu mať určité obmedzenia na podanie niektorých očkovacích látok, keďže je u nich vyššie riziko zase konkrétnych očakávaných vedľajších príhod, ktoré ich môžu ohroziť. Ale o tom všetkom sa vie dopredu, sú na to špeciálne odporúčania. Špecialisti, ktorí sa tým zaoberajú o tom vedia. Nie je pravdou, že lekárska obec má snahu tieto skutočnosti zatajovať, sú to úplné nezmysly.

Spomínate vyššie riziko nežiaducich príhod. Nie je jednoduchšie takéto deti neočkovať?

U týchto detí sa musí individuálne zvážiť riziko očkovania, ale aj neočkovania. Niekedy sa naopak pridávajú niektoré odporúčané očkovania navyše, ktoré sú u nich bezpečné a zároveň zabraňujú možným komplikáciám. O tom všetkom sú pacienti alebo ich rodičia v prípade detí informovaní. Odpoveď na Vašu otázku teda je: Nič nie je zložitejšie, ako nechať rizikové deti neočkované a teda teoreticky aj prakticky vystavené možnému riziku vzniku prirodzenej infekcie. Takúto odpoveď Vám dá lekár, ktorý sa zaoberá očkovaním v špeciálnych situáciách vo svojej medicínskej praxi.

ZODPOVEDNOSŤ BY MALA BYŤ NA TOM, KTO ROZHODNE NEOČKOVAŤ.

Aké problémy vyplývajú z toho, keď rodičia odmietnu očkovať? Kto nesie zodpovednosť za zdravie neočkovaných detí? 

V súvislosti s odmietaním očkovania je potrebné vyriešiť nasledovné záležitosti: 1) Kto sa o týchto pacientov postará, ak budú vystavené riziku vzniku infekcie? 2) Budú vedieť dnešní mladí lekári rozpoznať diftériu, osýpky a iné ešte závažnejšie infekcie?  Povie sa to jednoducho, nezaočkujem, keď tu je riziko očkovania, avšak čo s rizikom, že dieťa ostane neimúnne voči závažným infekciám?

Rozhodnutie o neočkovaní nesie zásadnú zodpovednosť voči dieťaťu, ktorú by mal mať predovšetkým ten, kto o tom rozhodne. Ak je to lekár, ktorý rozhodne na základe medzinárodných odporúčaní v konkrétnom prípade o stanovení kontraindikácie, zapísaním tohto záveru, svojim podpisom a pečiatkou preberá zodpovednosť za to, že dieťaťu nebola podaná aktívna špecifická ochrana. V tom prípade je ale treba povedať aj b), teda, aký bude mať dieťa režim pri expozícii infekcii, či bude vyžadovať pasívnu imunoprofylaxiu (podávanie špecifických protilátok), alebo podávanie špecifickej liečby, ako dlho, v akých dávkach, kto sa bude o takého rizikového pacienta starať, ako sa zabezpečí jeho izolácia a potrebné protiepidemické opatrenia v jeho najbližšom okolí.

Vždy je to o zodpovednosti za akékoľvek rozhodnutie. Stále hľadám tú zodpovednosť, ktorú nie vždy preberajú „internetoví odborníci“ za svoje názory a ich šírenie. Zatiaľ som nikde na ambulancii nevidela nápis, že všetko, čo sa v tej ambulancii urobí je na vlastnú zodpovednosť pacienta. Aj keď  podpisuje pacient alebo zákonný zástupca informovaný súhlas o výkone, lekár realizuje akýkoľvek výkon v súlade s medicínskymi postupmi a dôkazmi („lege artis“) a musí konať vždy v prospech pacienta.

INTERNETOVÍ A ALTERNATÍVNI „MANIACI” CHODIA ZA LEKÁROM, LEBO MUSIA.

Na facebooku to v niektorých skupinách pripomína antiočkovaciu hystériu. Aká je atmosféra v pediatrických ordináciách?

V pediatrických ambulanciách sú asi tri typy rodičov. Jeden sa vôbec nezaoberá internetovými informáciami a plne dôveruje lekárovi, ktorý vykonáva „lege artis“ odporúčané medicínske výkony, kam patrí aj očkovanie, keďže za ním chodia s dôverou aj vtedy, ak má dieťa iný zdravotný problém. Druhý typ rodičov predstavuje skupinu, keď prídu za lekárom s otázkami o očkovaní a možných vedľajších príhodách. Rodičia chcú vysvetlenie k úžitku očkovania ale aj riziku očkovania. Majú určitý rozsah informácií z rôznych zdrojov a potrebujú sa v nich zorientovať. U lekára hľadajú autoritu, ktorá im má  na ich otázky erudovane odpovedať. Tretí typ rodičov sú internetoví a alternatívni „maniaci“, ktorí chodia za lekárom, lebo musia, ale odmietajú akékoľvek očkovanie, viac-menej nechcú žiadne argumenty, lebo sú pre nich nedostačujúce a sú presvedčení o svojej pravde a o tom, že majú právo za dieťa rozhodovať oni sami, lebo dieťa je iba ich.

Myslíte si, že so zarytými odmietačmi očkovania je možné nájsť spoločnú reč?

Čo všetkých týchto rodičov spája je to, že im všetkým ide o zdravie a ochranu dieťaťa,  avšak tento cieľ je prioritou aj u lekára. Ani o jednom rodičovi predsa nemožno pochybovať, že mu nejde o dieťa. U tretej skupiny síce niekedy o tom pochybujeme, pretože títo rodičia rozhodnú sami za dieťa ako jeho zákonní zástupcovia o tom, že nechcú chrániť svoje dieťa pred infekciami a týmto vedomým rozhodnutím ho vystavia možnému riziku vzniku ochorenia neskôr, aj keď oni sami boli ako deti zaočkovaní.

RODIČIA ČASTO ROBIA ZBYTOČNÚ HYSTÉRIU. DETI V JEJ RODINE SÚ OČKOVANÉ.

Rodičia si na internete bežne vymieňajú skúsenosti s tým, ako sa im podarilo zaskočiť pediatra nepríjemnou otázkou. Cieľom je dokázať lekárovi, že ak nepozná presné zloženie vakcíny, alebo závery najnovšej štúdie FDA, nemá čo rodiča poúčať o zmysle očkovania.

Z môjho pohľadu nie je možné, aby obvodný lekár vedel a mal vedieť odpovedať na všetky ich otázky. Pokiaľ je liek registrovaný u nás, prešiel predsa predpísanými bezpečnostnými skúškami a lekár vie jeho správnu indikáciu, ale aj kontraindikáciu, jeho správne použitie, aplikáciu, ako aj informácie ohľadne prípadných vedľajších príhod a ich liečbu, tak to všetko je postačujúce. Podrobným imunologickým, toxikologickým, epidemiologickým aspektom vakcinácie sa venujú iní odborníci a má to byť ich úloha, aby sprostredkovali tieto informácie pre ostatných kolegov v zmysle ich praktického klinického využitia.

Je prirodzené, že ľudia považujú osobnú skúsenosť za smerodajnú. Je to správny prístup ako zvážiť benefity a riziká očkovania?

Sem-tam si pozriem niektoré internetové príspevky rodičov a príde mi to naozaj podivné, pretože opisovanie lokálnej reakcie, ktorá nezaťažuje dieťa, len vyzerá veľmi škaredo a robiť z toho absolútnu hystériu je naozaj neprípustné. Čo by tieto mamky robili, ak by mali dieťa v septickom šoku na ventilátore s rozsiahlymi zakrvácaniami po celom tele a čakali by ho amputácie končatín? V taký čas prepadám úplne pocitu, že robím niečo, čo nemá zmysel. Veď som detský infektológ, budem liečiť choré deti, tak nech ich rodičia neočkujú. Potom prídem medzi choré deti do práce a znova si myslím, že každé narodené dieťa v dnešnej dobe má omnoho vyššiu šancu na kvalitnejší život, tak prečo ho nechrániť, ak máme na to možnosti. Veď sama sa očkovaním individuálne chránim, rovnako aj deti v mojej rodine a v okolí sú zaočkované nad rámec povinných očkovaní podľa rizika možnej nákazy, a to ja, ako lekár s vedomosťami a praxou v infektológii a vakcinológii nemám odporúčať aj ostatným?

MÉDIÁM IDE V PRVOM RADE O SENZÁCIU.

Aký podiel viny nesú médiá a sociálne siete na súčasnej antiočkovacej atmosfére na Slovensku?

Vzhľadom na charakter sociálnych sietí, ktoré spravidla anonymne poskytujú absolútne voľný priestor na napísanie akýchkoľvek svojich dojmov, niekedy aj výbuchov agresivity a nadávok, vidím to tak, že prísť o zdravý rozum je v dnešnej dobe pomerne jednoduché a nebude to už asi akútny, ale skôr chronický celospoločenský problém. Ak sa využívajú tieto média na odstránenie vzdialenosti a priblíženie sa k ľudom, s ktorými chcem byť v kontakte, tak potom je to OK, ale pokiaľ majú slúžiť na dezorientáciu, tak potom ideme nesprávnym smerom. Médiám ide o konflikt, senzáciu, šokovanie verejnosti a nie o dokazovanie pravdy. Prvá vypustená informácia je tá správna, tie ďalšie už nikto s takým záujmom nečíta. To je základný princíp ziskového predaja bulvárnych informácií v rámci tlače, televízie, internetu, čoho len chcete.

Majú slovenskí odborníci prístup k najnovším poznatkom ohľadne bezpečnosti vakcín?

Ale áno, mnohé z „bombastických“ článkov si prečítame, máme internetový prístup k mnohým odborným diskusným fóram, ktoré sa týkajú bezpečnosti vakcín, napríklad k známej skupine „Brighton Collaboration“, ktorá vydala určitú kategorizáciu definícii jednotlivých vedľajších príhod vo vzťahu k očkovaniu. Na ich stránkach sa vedú diskusie k mnohým publikovaným článkom, ktoré sa zaoberajú bezpečnosťou vakcín. Nemusia to byť výsledky štúdií, ale aj rôzne kazuistické články a podobne. Rozoberá sa tam hlavne hodnotenie príčinnosti vo vzťahu k vzniku konkrétneho patologického stavu po podaní vakcíny. Je veľmi poučné sledovať tieto diskusie, ktoré sú naozaj veľmi kritické, vysoko odborné a veľmi prínosné, pretože sa snažia skutočne hľadať všetky argumenty a zdôvodnenia. Vyžaduje to znalosti z medicíny, ale aj určitý stupeň poznatkov z vakcinológie, nielen teoretických, ale aj praktických, vtedy to má zmysel. Som presvedčená o tom, že (bez urážky) napríklad lekár – ortopéd by tomu nerozumel, aj keď skončil medicínu a vlastní titul. Nakoniec ani ja nemám šancu  do hĺbky pochopiť medicínske postupy a novinky z iných odborov.

ASIA SYNDRÓM NIE JE PRE NAŠICH ODBORNÍKOV ŽIADNOU NOVINKOU.

Pomerne často pretriasanou témou medzi odporcami očkovania je tzv. ASIA syndróm. Ide naozaj o prevratný objav, pred ktorým slovenskí odborníci zatvárajú oči?

Problematika ASIA syndrómu nie je nič nové, a už vôbec nie zatajované, skôr by som skonštatovala, že stále je to syndróm veľmi nekonzistentný. Je to návrh skupinky lekárov okolo profesora Shoenfelda. Po prečítaní článku som mala veľmi rozpačitý dojem z toho, aké kritériá boli navrhnuté pre 4 úplne rozdielne patologické stavy, ktoré boli popísané ako jednotlivé kazuistiky, práve týmito istými autormi. Rovnako rozpačito vnímam konkrétnu podporu týchto lekárov a autorov zo strany antivakcinačných hnutí, zo strany účastníkov odškodňovacích procesov a podobne, čo deklarujú vo svojich konfliktoch záujmov, verejne dostupných. Viac sa tam ale už nedopátrate.

ASIA syndróm je umelo vytvorená skupina, ktorá výborne „homogenizuje“ publikované kazuistiky vo vzťahu k odškodňovacím procesom v zahraničí, kde postačí už  raz publikovaný výskyt nejakého zdravotného problému po očkovaní (viď MMR vakcínu a autizmus, aj keď sa po vyše 15 rokoch príčinná súvislosť nepotvrdila, stále sa mediálne živí tento mýtus).  Je to môj osobný názor, ktorý som nadobudla po prečítaní si všetkých uvádzaných prevažne „autoreferencií“ týchto autorov. Ale sú to ich publikované výsledky, treba ich brať tiež ako súčasť medicínskeho vzdelávania a fakt, ktorým sa určite treba zaoberať aj v rámci výskumu, sledovania a dokazovania.  Druhá strana veci je to, ako to pochopia laici.

NAPRIEK VEDECKÉMU POKROKU STÁLE NEVIEME LIEČIŤ NIEKTORÉ ZÁVAŽNÉ INFEKCIE.

Čo hovoríte na to, že každý lekár, ale i laik, ktorý háji význam očkovania, je automaticky obvinený z brania úplatkov od farma firiem?

Na jednej strane sa vytýka našim lekárom, že ich vzdelávacie aktivity sú podporované zo vzdelávacích grantov farmaceutických spoločností, ktoré majú v rámci svojej politiky etického kódexu zákaz  akokoľvek podporovať predaj svojich výrobkov. To ako sa s tým vysporiada konkrétna firma alebo lekár je už v rámci ich morálky a svedomia . Na druhej strane lekári, ktorí píšu o jednom alebo pár prípadoch poškodenia po očkovaní, mnohokrát bez preukázania príčinnej súvislosti, alebo pozorovania výskytu v kontrolnej skupine, čo deklarujú aj v publikáciách, sú finančne podporovaní z týchto hnutí.

Vraví sa, že očkovanie je obrovským vynálezom, ktorý sa stal obeťou vlastného úspechu. Ako rýchlo napreduje vedecké poznanie v oblasti prevencie a liečby infekčných ochorení v súčasnosti?

V liečbe infekčných ochorení mnoho noviniek nie je. Medicínske postupy a odporúčania sú dlhé roky jasné, odkedy máme antiinfektíva (antibiotiká, antimykotiká, antivirotiká, antiparazitiká). Samozrejme občas príde na trh nejaký nový liek, nové odporúčania, prehodnotenia a podobne, ale spravidla vieme, čo robiť a hlavne čo sa dá robiť.  Máme sa v dnešnej dobe úžasne, keď my ako lekári vieme, že sú dostupné lieky  a pacienti sa spoliehajú na ich účinok. Niekoľko desiatok rokov dozadu to muselo byť podstatne dramatickejšie. Bolo celkom prirodzené, že v rodinách bolo viac detí a niektoré z nich aj  zomreli  na rôzne infekcie ešte v detskom veku, dnes sa to už stáva veľmi výnimočne. Ale na viaceré závažné infekcie ani dnes nemáme lieky ani iné medicínske možnosti, takže smrtnosť na tieto infekcie bude aj v dnešnej dobe veľmi vysoká. Na to netreba zabúdať, najmä pri rozhodnutí, že chcem riešiť radšej až chorobu a nie jej prevenciu.

urbancikovaMUDr. Ingrid Urbančíková, MPH

Atestačnú prácu z infektológie  (prenosných chorôb) písala o deťoch, ktoré prekonali hemofilové invázne infekcie, predovšetkým zápal mozgových blán. Bolo to pred 15 rokmi, kedy ešte nebolo očkovanie proti hemofilovým infekciám v plošnom očkovaní. Neskôr sa začala venovať očkovaniu detí, ktoré mali zdravotné obmedzenia na očkovanie alebo mali reakcie po očkovaní. Dlhé roky pracuje s konkrétnymi pacientmi, s konkrétnymi problémami. Za ten čas boli u nej deti s úplnými kontraindikácie očkovania, ale aj deti, ktoré mali vážne reakcie súvisiace s očkovaním. Ako sama tvrdí, takých prípadov je však veľmi málo.

Reklamy

Komentáre sú uzavreté.

Blog Stats

  • 362,960 hits
%d bloggers like this: